Ces Urol 2001, 5(3):30-34 | DOI: 10.48095/cccu2001028
Autori hodnotia vlastné klinické skúsenosti s ureterointestinálnou anastomózou pri kontinentnej derivácii moču do hrubého čreva a porovnávajú vlastné výsledky s výsledkami iných autorov. Retrospektívne analyzujú 39 pacientov (78 ureterorenálnych jednotiek), ktorým urobili kontinentmi deriváciu moču. U 28 z 39 (53,8 %) pacientov urobili deriváciu moču formou jednoduchej ureterosigmoidostómie, bez detubularizácie črevného segmentu a u 18 z 39 (46,2 %) pacientov urobili deriváciu moču metódou sigmoidorektálneho pouchu, tzv. Mainz pouch II. Dokázali štatistickú signifikantnosť (p < 0,05) vyššieho počtu následných zúžení v mieste ureterointestinálnej anastomózy, vyššieho výskytu následných pyelonefritíd a zhoršenia obličkovej funkcie a vyššieho počtu nutných nefrostómií po derivácii moču, ako i vyšší výskyt nočnej inkontinencie moču u pacientov po jednoduchej ureterosigmoidostómii v porovnaní s pacientami po derivácii moču formou rektosigmoidálneho pouchu (Mainz II). Vytvorenie nízkotlakového, vysokokapacitného rezervoára mocuje základným predpokladom prevencie komplikácií v mieste ureterointestinálnej anastomózy. Autori ďalej zhodnocujú možnosti dispenzarizácie pacientov po kontinentnej derivácii moču do hrubého čreva.
Zveřejněno: 1. červen 2001